Nie tak dávno predstavil turecký premiér svoj majstrovský plán v Istanbule, známy aj ako „crazy project“. Istanbul sa stane ostrovom, vyrastú dva nové mosty do Anatólie, pribudne tunel popod Bosphorus a nový prieplav. A to všetko z národných investícií a už o tri roky. Len malá ukážka svetu, že Turecko ekonomicky nestagnuje, ale má na viac. Na krízu sa tu toľko nesťažujú a skôr sa snažia sami seba motivovať výsledkami.
Určite existuje veľa politických a ekonomických dôvodov na to, prečo krajina hospodársky rastie. Určite sú vysoko sofistikované a je treba ich študovať. Z kultúrneho, sociálneho, ale hlavne môjho vlastného pohľadu na dennodennú prácu sú dôvody dva, a to pozorovateľsky prosté.
Prvým je určite domáca spotreba. Krajina má takmer 80 miliónov obyvateľov. Je teda sedemnástna najľudnatejšia krajina sveta. Štát a kultúra navyše otvárajú bráničky pre rast vysoko konzumnej spoločnosti. Obchodíky s potravinami, reštaurácie, kozmetika – otvorené denne, mnohé do neskorých nočných hodín. Preto vidličku podávajú traja čašníci, a preto vám kebab donesú aj o tretej ráno a zabalia ho pre istotu do troch sáčkov. Samozrejme, konzumu sa darí hlavne v tureckých metropolách, no práve tie celé hospodárstvo ťahajú. Hovorí sa tu síce o Anatólskych tigroch, menších mestách po celej republike, ktoré majú rovnako prilákať investície. Málo je však o nich počuť a ani vlastnú skúsenosť zatiaľ bohužiaľ nemám.
Ďalším dôvodom hospodárskeho rastu musí určite byť aj dĺžka pracovného času. V Turecku je to 45 hodín týždenne, teda 9 hodín denne. Navyše z vlasnej skúsenosti viem, že v súkromnom sektore znejú slová nadčas alebo kompenzácia skôr ako vtip. Mnohé profesie majú dokonca šesťdňový pracovný týždeň (napr. architekti). Samozrejme, nič neštandardné, keďže konkurencia je priveľká, rovnako ako na Západe. Ale práca tu má vlastné tempo. Celý deň sa v kuchynke varí silný čierny čaj k cigarete a obed sa hltá do desiatich minút. Stredomorské stereotypy o lenivých južanoch tu nemávam. Zdá sa, že väčšina považuje prácu za zmysel života. A často aj únik od osobných problémov, či dokonca rodiny. Práve sociálnosť a akýsi luxus kultúrnej spoločenskosti tu preto trochu stagnuje.
Najzaujímavešia bola pre mňa dovolenka. Nárok na voľno (14 pracovných dní) vzniká až po prvom roku v pracovnom vzťahu. Počet voľných dní sa po každých piatich rokoch zvyšuje. Neštandardné podmienky mnohých demotivujú pri zmene zamestnávateľa natoľko, že dlhé roky pracujú v neperspektívnom prostredí. Nazvyčajné je aj to, že každé ráno na rohu väčšej ulice stretávam hŕstku rôznych mužov. Až omnoho neskôr som zistila, že tade chodia firemné nákladiaky, ktoré práve v ten deň potrebujú pracovnú silu a zopár mužov si odtiaľ vždy vyzdvihnú - taká pracovná prostitúcia.
Ani cezpoľní to nemajú ľahké, práve naopak – Turecko preferuje Turkov. Ak chce turecká firma zamestnať neturka, jednak musí svoje rozhodnutie poriadne zdôvodniť a vysvetliť, prečo nikoho podobného s tureckým občianskym preukazom nenašla. A jednak je vybavovanie pracovného povolenia tiež poriadna nočná mora. Sama mám skúsenosť len s číslami, ktoré vám všade prideľujú a rovnako s pocitom, že som horúcim zemiakom medzi desiatimi úradmi. Ale počula som aj strašidelnejšie príhody o nevyhnutných röntgenoch pľúc a odmietnutiach z toho dôvodu, že „takých tu v Turecku máme“.
Robiť akýkoľvek biznis v Turecku je čosi veľmi farebné. Krajina je zmiešaninou východu a Západu, starého a nového. Turecká ekonomika bola semi-liberalizovaná v roku 1984 a liberalizuje sa doteraz. Relatívne mladá kultúra otvoreného podnikania si hľadá vlastnú cestu kombinovania tradície predkov a zaujimavej excentrickosti nových nezávislých priateľov zo západu.
Základom podnikateľského prostredia sú rodinné podniky, ktoré by v našich končinách mohli zaváňať drobným podnikaním, no v tureckom meradle často dosahujú veľkosti multimiliónových korporácií. A práve korporáciám rodinný manažment a štýl rodinkárstva nemusí vyhovovať. Rovnako vzťahy na pracovisku pripomínajú rodinu. Deti, ktoré u rodičov vyrástli, majú aj ich návyky. Na druhej strane rodičia, svoje deti ochraňujú a cítia za ne zodpovednosť. Emócie teda hrajú prvé husle. Obrniť sa treba úžasnou flexibilitou. Priateľstvá a kontakty sú nadovšetko, na tom, koho poznáš, závisí tvoja budúcnosť. A hoci vzdelanie a skúsenosti hrajú kľúčovú rolu, pôvod (rodina, pracovné pôsobenie a najmä vek!) je oveľa dôležitejší.
No a v neposlednom rade musím spomenúť aj otázku postavenia ženy na pracovnom trhu, hoci k feministickým tendenciám neinklinujem. Vo svetovom rebríčku päťdesiatich najvplyvnejších žien sveta patria Turkyniam dve priečky. Na druhej strane hovoria národné štatistiky o počte žien v politike či manažmente čosi úplne iné. Nezamestnanosť v Turecku krúži posledný rok okolo hodnoty 9,2%. Žien je nezamestnaných samozrejme omnoho viac ako mužov. Preto sa stáva, že ma občas češe v kvalitnom kaderníctve muž, ktorého by ste u nás odhadli na dobrého drevorubača a kebab mi žiadne jemné ženské ruky ešte nepodali. V celoeurópskych meradlách majú Turci veľmi zaujimavo vysoké skóre v počte žien v predstavenstvách podnikov. Zaujimavý údaj je to len dovtedy, kým si to nespojíte s kultúrnym pozadím. To tak melodicko-feministicky neznie: mnohé ženy sú sestrami, mamami a manželkami majiteľa. Keďže na založenie firmy je potrebných deväť osôb, členovia rodiny zaistia stabilitu a vlastníctvo.
Zvyknúť si na pracovnú kultúru a k tomu ešte aj v inej krajine trvá nejakú dobu - všade. Aj ja si stále zvykám, hoci na dobré som si zvykla hneď a dnes to považujem za čosi bežné. V každom prípade je skúsenosť – dobrá či zlá – neoceniteľné ponaučenie a rovnako aj zážitok. A na zážitky sa v krajine, akou je Turecko, nikdy nedá sťažovať – na ulici, v obchode, alebo v práci.
