V Turecku YÖK plánuje a koordinuje vysoké školstvo. Ministerstvo vzdelávania dozerá na predškolské zariadenia, základné a stredné školy. Povinná školská dochádzka sa ešte len v tomto roku predĺžila z ôsmych na dvanásť rokov. Systém 4+4+4 predstavila vládnucá strana AKP a stala sa súčasťou marcovej reformy: štyri roky prvý stupeň základnej školy, štyri roky druhý stupeň základnej školy, štyri roky stredná škola.
V novembri 2012 reforma dostala ďalší tvar: vláda zrušila celonárodnú povinnosť nosiť v školách povinnej školskej dochádzky uniformy. Debaty okolo toho, že si študenti majú právo vybrať, čo si obliecť, alebo či teraz budú musieť rodičia hlbšie siahať do peňaženky sa samozrejme objavili. Čo sa teda stalo, že sa hlasy odporu aj z miest, kde dovtedy viali vetry proti uniformám, otočili opačným smerom? Zákon zrušil zákaz nosenia šatky na hlave žiačok pre náboženské školy, čo mnohý označujú len za začiatok. Ďalej však zákon diktuje žiakom módu a doplnky: od budúceho školského roka žiadne pestrofarebné či priehľadné oblečenie (videli ste niekedy turecké trhy s oblečením?! no, budú to mať turecké mamičky ťažké), nič obtiahnuté, žiadne legíny, žiadne tričká bez rukávov, minisukne, rozporky, make-up a žiaci môžu zabudnúť aj na logá a nápisy (okrem tých univerzitných). A stĺpčekári najväčších pro-vládnych novín sa len čudujú, prečo sa tá opozícia zlostí, keď „sme“ konečne zrušili školské uniformované armády, tak ako to predsa chceli...
Turecký žiak dvanástej triedy to vo svojom osemnástom roku života nemá ľahké. Ak chce nastúpiť na dobrú vysokú školu, ktorá je v Istanbule alebo Ankare, musí staviť všetko na skúšku OSS v centre OSYM. Celoštátna skúška sa koná v jeden ďeň a niektorí, hlavne tí nespokojní so svojou poslednou skúškou, si ju zopakujú aj viackrát za život. Nestráviť najbližie štyri roky kdesi vo východotureckej oblasti závisí len od jednodennej skúšky, nie od iných predchádzajúcich úspechov či neúspechov. Áno, aj tento systém all-in-one-day je pod svižnou kritikou, no na zmeny sa bude musieť čakať ďalej.
V týchto dňoch sa diskusia preniesla do spomínanej Rady vysokoškolského vzdelávania (YÖK), ktorá pripravuje zákon modifikujúci svoje vlastné stanovy. Nová reforma univerzitného vzdelávania chce podobne, ako u nás, dosiahnuť to, aby sa štátne univerzity začlenili k svetovej elite. Východisko a nasledovanie Bolognského procesu o celoživotnom vzdelávaní ale vidia trochu inak ako my: Turci majú pocit, že dlhšie učenie sa vyžaduje otvorenie ďalších univerzít. Možno by sme im my mohli ukázať u nás doma, že kvantita určite neprináša kvalitu.
Turecké škostvo má toho ešte veľa pred sebou. Posledné mediálne bomby o šesťročnom HIV pozitívnom chlapčekovi, ktorého v Şanlıurfe odmietli zapísať do prvej triedy alebo škandál o vyše 472.000 autistických deťoch v krajine, ktoré kvôli ignorujúcemu systému nemá prístup k vhodnému základnému vzdelaniu sú len čerešničky, ktoré sa tu z času na čas zrodia. Problém ale v tejto krajine bude hlbší. Bude vládnuca AKP nenápadne, ale s výraznou silou tlačiť na znáboženšťovanie škôl? Pri hraní sa na detektíva a sledovaní malých kauzičiek a zmien v zákonoch by ste odpovedali jasným ÁNO.