Turecko uprostred ozbrojených konfliktov

Autor: Lucia Mrázová | 17.9.2014 o 15:15 | Karma článku: 4,86 | Prečítané:  718x

Strategická pozícia Turecka medzi Európou, Blízkym východom a Áziou sa krajine po desaťročia vyplácala jednak v súvislosti s obchodom, a jednak v energetike. V súčasnosti sa ale Turecko ocitlo v centre svetovo najdiskutovanejších a najobávanejších konfliktov – na severe naprieč Čiernym morom pri rusko-ukrajinských hraniciach, na východe pri Iraku a na juhu pri Sýrii. 

Pred rokom 2011, keď v Sýrii vypukol ozbrojený konflikt, mohlo Turecko uplatňovať svoju zahraničnopolitickú stratégiu „žiadne problémy so susedmi“. Napätie sa ale z roka na rok stupňuje a Ankara bola nútená v ostatnom období postoje meniť. No v očiach západu Turecko skôr kolíše medzi medzinárodnými partnermi, prejavuje značnú nekonzistenciu pri rokovaniach so svojimi spojencami a jej názory často zaváňajú imperiálnym nádychom.

Sýrčanka Maysoun

Maysoun som spoznala na hodine turečtiny. Do Istanbulu prišla len pred desiatimi mesiacmi s otcom – lekárom na dôchodku – a mladšou sestrou. O vojne sa nerada rozpráva a pri pomyslení na rodisko sa jej tvár zarmucuje: „Predtým sme boli veľmi hrdým národom. Vieš, Sýrčania boli akousi Arabskou elitou. Dnes nás svet iba ľutuje, a to ma veľmi trápi.“ Do Istanbulu sa odsťahovali mnohí Sýrčania, podobne ako Maysoun, no nie všetci sa dokázali zaradiť do spoločnosti. Na istanbulských uliciach denne stretnem desiatky žobrajúcich Sýrčanov, ktorí – pre to, že iné skupiny predstierali, že sú tiež zo Sýrie a snažili sa v Istanbulčanoch vzbudiť väčšiu ľútosť – teraz posedávajúc a čakajúc na almužnu, majú pri nohách aj svoje sýrske pasy.

Turecko a Sýria

Turecko so Sýriou zdieľa svoju najdlhšiu hranicu. Na túto geografickú oblasť pomerne dobré vzťahy samozrejme poznačila občianska vojna v Sýrii. Prvých šesť mesiacov konfliktu dokonca Ankara pokračovala v uplatňovaní svojej základnej zahraničnopolitickej stratégie a situáciu s Basharom al-Assadom chcela riešiť diplomaticky. Keď presviedčanie nezabralo, Turci vyjadrili plnú podporu Sýrskej opozícii – podobne ako západný svet.

Počas vyše troch rokoch konfliktu našlo útočisko v Turecku podľa oficiálnych tureckých zdrojov takmer 850 tisíc Sýrčanov (podľa UNHCR 720 tisíc, podľa iných zdrojov až 1,2 milióna). Asi 30 percent z nich žije na turecko-sýrskych hraniciach v dvadsiatich dvoch utečeneckých táboroch. Náklady na utečencov stáli doteraz tureckú vládu asi 995 miliónov amerických dolárov a je faktom, že práve táto krajina sa stala významným záchytným bodom a akousi „ochranou“ pred obrovskou migráciou do Európy.

Turecko, ISIS a náboženské hnutia

S podporou tureckej opozície sa však objavili ďalšie problémy. S bojovníkmi proti Assadovi na scénu nastúpili aj džihádisti, ktorí zo zahraničia prišli „pomôcť“ k víťazstvu siekt. A práve tento nový typ problému Ankara najprv nevnímala. Aj napriek varovaniam Západu, Turci nevedeli nájsť spôsob, ako obmedziť prechod týchto skupín cez svoje hranice so Sýriou. V tejto atmosfére vznikol aj dnes najhorúcejší blízkovýchodný problém, zvaný Islamský štát Iraku a Levantu/a Sýrie, známy pod skratkou ISIL (alebo ISIS) – organizácia tak brutálna, že niektoré džihádistické skupiny dokonca vytvorili na boj proti nej spoločnú „Islamskú koalíciu“. To, že ISIS je hrozbou aj pre Turecko, si Ankara uvedomila asi pred rokom, keď sa na verejnosti objavila medzi inými aj uniknutá nahrávka z Ministerstva zahraničných vecí o tom, ako sa predstavitelia národnej inteligencie dohadovali, ako v Sýrii proti ISIS ubrániť pre Turkov historicky významnú hrobku z čias Osmanskej ríše.   

Turecko a Moslimské bratstvo

Aby toho na špekulácie o tureckej stratégii voči susedom nebolo málo, v pondelok – po návšteve Kataru – prezident Recep Tayyip Erdogan vyhlásil, že sedem popredných predstaviteľov Moslimského bratstva, ktorí sa po prevrate v Egypte uchýlili najprv v Katare, no dnes musia krajinu opustiť, má dvere do Turecka otvorené bez ďalšieho špecifického vyšetrovania, v prípade, ak si ich nikto nevyžiada. „Do krajiny môžu prísť rovnako, ako akýkoľvek iní cudzinci, ak nebudú ďalšie problémy,“ povedal nový prezident. Turecko s Egyptom v súčastnosti udržiava len minimálne diplomatické vzťahy, keďže el-Sisiho prevrat považuje za jednoznačný akt teroru.

Turecko sa za posledné obdobie stalo navyše aj zdrojom, z ktorého ISIS verbuje svojich bojovníkov. Podľa New York Times už viac ako tisíc Turkov doplnilo ich rady (turecký prezident označil tieto informácie za špekulácie). CIA odhaduje, že ISIS má v súčastnosti na území Iraku a Sýrie spolu asi 20 až 31 tisíc ozbrojencov. Washington tlačí na prezidenta Erdogana, aby svoju 822 kilometrovú hranicu so Sýriou chránil jednak pred militantami, ktorí sa snažia nastúpiť do služieb ISIS, a jednak zabránil exportu ropy, ktorú ISIS transportuje zo Sýrie a Iraku. Turecko však minulý týždeň odmietlo podpísať komuniké štátov v regióne, ktoré sa zaviazali prijať „nové vhodné opatrenia“ v boji proti militantom, čím zodvihli obočie práve Spojeným štátom. R. T. Erdogan však absolútne odmieta podporu teroristom: „Nikto nemôže terorizmus pripisovať islamu, ktorý je náboženstvom mieru. Toto náboženstvo odmieta sektárstvo.“ Faktom však ostáva, že Ankara nechce hrať ani jedny z prvých huslí v medzinárodne organizovanom boji proti Islamskému štátu, a to aj pre obavy z ozbrojovania Kurdov.

Kurdská menšina v krajine predstavuje asi 18 percent tureckého obyvateľstva. Dlhá história nepokojov medzi Kurdmi a Turkami sa v súčastnosti koncentruje na rokovania medzi Ankarou a Kurdskou robotníckou stranou (PKK), ktorá je v Turecku považovaná za teroristickú sieť. Spojené štáty a niektoré západné krajiny poskytovali na boj proti ISIS výzbroj práve Kurdom, čoho výsledkom bolo, že zbrane sa dostali aj do rúk ich spojencov v PKK. A čo si Ankara želá najmenej sú ozbrojenci z PKK. Aj z tohto dôvodu je teda možné predpokladať, že Turecko sa nestane vlajkovou loďou západnej koalície proti ISIS aj napriek svojej strategickej pozícii.

Turecko a Putin

Podobne tichý hlas sa ozýva z Ankary aj v súvislosti s postojom k ozbrojenému konfliktu na Ukrajine. Hoci s Ukrajinou a Ruskom nezdieľa spoločné pozemské hranice a bojovú zónu od Turecka oddeľuje celé Čierne more, rastúci turecký dopyt po energiách (58 percent plynu a 12 percent ropy z celkových potrieb Turecka prúdi z Ruska) a vitálna hospodárska spolupráca (odhadovaná na 30 miliárd dolárov ročne) nedovoľuje Turecku zaujať rázny postoj.

Hoci Turci v čase krízy na Kryme zapojili do západnej koalície niekoľko vlastných lodí a Istanbulčania si z času na čas odfotili veľké lode a ponorky, ktoré poskytlo NATO a do oblasti vchádzali cez prieplav Bospor, Ankara nepatrila k tým, ktorí sa proti zásahu na Kryme a na východe Ukrajiny rázne postavili na jednu zo znepriatelených strán. V hre sú významné a strategické projekty v Turecku, na ktorých realizácii sa podieľa práve Rusko (napr. výstavba jadrovej elektrárne v juhotureckom meste Akkuyu, rozširovanie tzv. južného toku pre plynovod, ktorý z Ruska transportuje plyn do európskych krajín, alebo niekoľko ďalších projektov infraštruktúry). Správy o tom, že Moskva uvalila na mnohé tovary zo Spojených štátov a EÚ embargo, výrazne pomohli práve obchodu s Tureckom. Tureckí poľnohospodári sa už napríklad zaviazali zvýšiť vývoz svojich produktov (ako ovocia, zeleniny, rýb alebo mäsových a mliečnych výrobkov, ktoré tam doteraz nevyvážali) do Ruska až o 100 percent.

Zahraničné médiá s obľubou porovnávajú Erdogana s Putinom – obaja sa k moci vyšplhali z dolných vrstiev a postupne sa im podarilo elitu svojho štátu dostať pod svoju kontrolu podobným štýlom riadenia krajiny a konzervatívno-ideologickou formou vlády. Oboch, spolu s maďarským premiérom Orbánom, nazval nedávno Huffington Post dokonca „bratskou kapelou“, keďže všetci traja predstavujú „hybridné systémy neliberálnych režimov s prvkami vykastrovanej demokracie“.  Erdogan takéto porovnávania rád nemá, no aj v tomto prípade preferuje stratégiu byť zadobre s každým pokiaľ sa to len dá a pokiaľ mu to vlastná ideológia (a hlavne nábožensko-kapitalistické presvedčenie) dovolí.

 

Turecko, stále v kútiku zahraničnej politiky ašpirujúce na členstvo v EÚ, dlhoročný člen NATO a spojenec Spojenych štátov na jednej strane a krajina závislá na dodávkach energie a so silným islamským cítením na strane druhej, si stále nemôže dovoliť zastávať radikálne postoje. Zatiaľ sa táto stratégia pomalej reakcie krajine vypláca, no mnohí sa tu obávajú, že v konečnom dôsledku môže Turecko napomôcť k spomaleniu riešenia nebezpečných konfliktov, ktoré sú ku krajine až príliš blízko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?