Prečo sa Turci a Izraelčania znovu kamarátia

Autor: Lucia Mrázová | 17.4.2013 o 17:03 | (upravené 9.1.2015 o 11:20) Karma článku: 8,18 | Prečítané:  962x

V roku 2010 sa turecká loď Modrá Marmara plavila s medzinárodnou posádkou k brehom Gazy, snažiac sa prelomiť izrelskú blokádu. Humanitárni dobrovoľníci z 37 krajín sa chceli dostať na územie Palestíny. Izrael vtedy mimovládnu organizáciu označil za teroristickú a bol presvedčený, že na palube dováža zbrane, financované aj zo zdrojov Al Kajdi. Keď posádka odmietla nasledovať doprovodnú izraelskú loď, námorné sily spustily paľbu. Izraelčania vtedy zabili deväť Turkov a mnoho ďalších dobrovoľníkov zranili. Ankaru útok rozzúril a následky boli väčšie, než si Izraelčania predstavovali: začali sa výmeny urážok, ekonomické naťahovanie, oslabenie turizmu. Turci tiež zmrazili Izraelčanom svoj vzdušný priestor, čo im spôsobilo jednak hospodárske a jednak strategické problémy. Izraelský ambasádor dokonca musel opustitiť svoje sídlo v Ankare. Kontakty boli mizivé a politici si cez medzinárodné médiá neodkazovali nič pekné.

Protiizraelský protest v Istanbule, 2009

Protiizraelský protest v Istanbule, 2009

Izraelská pravica sa za útok odmietala ospravedlniť. Ankara sa bez nej nechcela obzrieť späť a požiadavku rozšírila o uvoľnenie Hamasom vedenej Gazy.

Oba národy si však k sebe nikdy neboli blízke a politici to ani netajili. Veľkým hitom sa na internete stalo video, kde rozhorčený turecký premiér odchádza v roku 2009 z panelovej diskusie Svetového obchodného fóra v Davose, lebo podľa neho dostal izraelský prezident Simon Perez omnoho viac priestoru. Minulý rok si zas štátny tajomník izraelského ministerstva zahraničných vecí Danny Ayalon zodvihol svoju stoličku omnoho vyššie, ako ju ponechal tureckému veľvyslancovi pri spoločnom rokovaní, čo spôsobilo ďalší diplomatický škandál a bolo označené za provokáciu. Ostatným príkladom bolo prirovnanie zionizmu k fašizmu a prečinu proti ľudskosti, ktoré zaznelo z Erdoğanových úst. Národné záujimy šli do úzadia v Izraeli aj v Turecku a obe strany si naháňali len lacné, populistické body.

Prelom v absolútnej arogancii od útoku na Modrú Marmaru prišiel v marci. Ešte počas návštevy amerického prezidenta Baracka Obamu u svojho izrelského kolegu Benjamina Netanyahua v Tel Avive sa za útok izraelský prezident priamo ospravedlnil tureckému premiérovi Recepovi Tayyipovi Erdoğanovi. Niektoré správy dokonca uvádzajú, že telefón 22. marca Bibimu – ako ho familiárne olsovuje americký prezident – podal priamo Obama.

V priebehu jedného mesiaca sa potom aj šéf americkej diplomacie John Kerry zastavil v Turecku dva krát. USA sa dnes takto utvrdzuje v tom, že Netanyahuovo ospravedlnenie posunulo vzťahy tým správnym smerom. Prečo sú teda tieto dva národy zrazu tak dôležité pre Ameriku, keď sa bez ich spolupráce medzinárodná politická sféra vedela zaobísť takmer tri roky?

Na jednej strane stále kraľuje blízkovýchodné presvedčenie, že Turci ako islamský národ sú skvelým príkladom pre iné moslimské národy, ako napumpovať a liberalizovať ekonomiku. Bez pochýb ide o jedinú krajinu v regióne s interným mierom a relatívnym pokojom, v ktorej (aspoň veľmi povrchne) fungujú základné demokratické princípy. Turecko sa cíti poctené a silné, a svoju pozíciu vedúceho pretekára sa snaží si udržať. Pre náboženskú viazanosť to ale tiež znamená stáť v snahách o úplnú samostatnosť za Palestínou – rovnako moslimským národom. Turecko už veľmi skoro palestinské snahy o sebaurčenie podporovalo. No rovnako ako prvá moslimská krajina uznala štát Izrael už rok po jeho vzniku (1949).

Na druhej strane ale svetové politické rozloženie síl nepovolí a Turci musia dodržiavať svoje zmluvné záväzky, ako jedného z členov NATO. V praxi to znamená, že budú aj naďalej podporovať americkú politiku, ktorá je zase rafinovane prepletená s tou izraelskou. To však nie je jediný dôvod, prečo Američania potrebujú spojenectvo medzi Ankarou a Tel Avivom prehĺbiť.

Veľmi aktuálnym dôvodom je Sýria, kde je kooperácia v tomto štádiu nevyhnutná. Po tom, ako od USA Turecko získalo obranný protiraketový systém Patriot a umiestnilo ho na južných hranich svojho územia, má teraz preberať logistické a spravodajské služby pre ich priame fungovanie od izraelského veliteľstva. Nestabilita regiónu, posilnenie iránskej nukleárnej sily a mrazivá arabská jar si silnej spolupráci zainteresovných rovnako vyžadujú. Turecko sa tiež bude snažiť posilniť si svoje postavenie na Blízkom východe vlastnou angažovanosťou v Izraelsko-Palestínskej otázke.

Významným faktorom je samozrejme energetika. Izraelské plány s plynovými ložiskami v Stredozemnom mori budú finančne návratné len vtedy, keď Turecko nebude brániť pri preprave plynu, hovorí turecký minister energetiky a prírodných zdrojov Taner Yıldız. V roku 2009 v tejto oblasti Tel Aviv uskutočnil pomerne rozsiahly prieskum, čoho výsledkom bol predpoklad, že sa v tejto oblasti nacházdajú jedny z najvýznamnejších ložisk zemného plynu na svete vôbec. Medzičasom Izrael začal spolupracovať s Cyprom, no náklady sú stále privysoké.

Či bude možné zabudnúť na staré rany a urážky posledných rokov nie je jasné. Isté je len to, že z tejto staro-novej spolupráce sa veľmi nebude tešiť ani al-Assad ani Ahmadinejad. A čo obyčajný život? My bežní ľudia, žijúci v Turecku, zas na letisku v Istanbule uvidíme o trochu viac jarmuliek a početnejšie bilboardy oslavujúce premiéra a jeho politiku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?