Šanghajská organizácia pre spoluprácu (Shanghai Cooperation Organization, SCO) bola založená piatimi ázijskými krajinami v roku 1996 a v roku 2001, po pristúpení Uzbekistanu, zmenila svoj názov zo Šanghajskej päťky na ten dnešný. Ide o medzivládnu organizáciu spoločnej bezpečnosti. Ázijské NATO či protipól k západnej moci? Členovia Šanghajskej organizácie sa zhodujú na cieli vyrovnávať rastúci vplyv USA v Ázii. Dnes Organizácia finišuje s prípravami na vytvorenie vlastného Rozvojového fondu a Rozvojovej banky.
Turecký premiér Tayyip Erdogan sa už viackrát nechal počuť, že ak by SCO ponúkla Turecku možnosť prístupu, Ankara by mohla prehodnotiť svoju kandidatúru a nekonečný príbeh pre Turecko, zvaný Vstup do Európskej únie. Mnohí miestni ale v členstve Turecka v EÚ a prípadne aj inom medzinárodnom spoločenstve nevidia kontradikciu.
Turecko pracuje na posilnení vzťahov najmä s Ruskom. V súčasnosti dosahuje úroveň ich vzájomného obchodu 35 mld USD a Erdogan verí, že sa im čoskoro podarí dosiahnuť 100 mld. Rusko pravdepodobne bude turecký vstup podporovať. Hoci sme žiadne oficiálne vyhlásenie z Kremľa ešte nepočuli, Putinova návšteva v Turecku koncom minulého roka rozprúdila v krajine množstvo reakcií a prehodnocovanie výhod a nevýhod tejto východnej orientácie. Príbeh Rusko-tureckej spolupráce však nie je zďaleka tak krásnym. Príkladom je dnes aj intenzívne diskutovaná Sýria. Turecko zastáva opačný názor na boj proti tamojšiemu prezidentovi al-Assadovi ako Rusi či Číňania a svoje územie otvorilo pre jednotky NATO.
Na druhej strane, proti môže byť Čína. Už dlhšiu dobu sa totiž s Tureckom hašteria o turkickom etniku, ktoré žije na severozápade Číny. Ujghurovia sa sťažujú na útlak z Pekingu a Číňania zas na podprou z nečistých tureckých tokov.
Rovnako netreba zabúdať na to, že Turecko je ako člen NATO považované za spojenca USA.
Ankara koncom Januára vydala oficiálne stanovisko, že Turecko sa o vstup do SCO veľmi zaujíma a je blízko stať sa pozorovateľským štátom, teda povýšiť svoj status v Organizácii o úroveň vyššie. Na rozdiel od EÚ, ktorá pre kultúrnu jednoliatosť – aspoň predstieranú – neustále pootvára a hneď zabuchuje dvere pred Tureckom, SCO je organizáciou založenou práve na kultúrnej rozdielnosti. Okrem členov - slovanských, čínskych a turkických národov - patrí medzi pozorovateľské krajiny aj India a Pakistan, Mongolsko, Irán a Afganistan. Dialóg sa dnes vedie okrem Turecka aj s Bieloruskom a Srí Lankou.
Turecko má o vstup do EÚ záujem už od jej vzniku. Ankarskou dohodou z roku 1963 sa odštartovala spolupráca s cieľom prístupu. Až v roku 2005 sa Turecko oficiálne stalo kandidátskou krajinou. Čakanie pol storočia dnes označuje turecký premiér za neúctu. Pri návšteve Budapešti dokonca povedal, že sa neudeje žiadna „apokalypsa“, ak Turkov do EÚ nakoniec nevezmú. Prípadný vstup do SCO alebo ASEAN-u (Asociácie východoázijských národov), ktoré sa tiež skloňuje, by však nemuseli byť kontraproduktívne. Ako hovorí Erdogan: „Nikto nemá právo pýtať sa, prečo tam chceme vstúpiť. Hľadáme nové trhy na celom svete.“
Čína, Rusko a krajiny strednej Ázie však nie sú v Šanghajskej organizácii spoločenstvom podobným zriadeniu v EÚ, najmä v zmysle slobody a dodržiavania ľudských práv. Autoritárske režimy najmä stredoázijských republík určite nemožno označiť za príklad demokracie a otvorenosti. Turecko by tak zmenou zamerania z EÚ muselo zmeniť pravdepodobne aj svoje hodnoty. Šanghajská organizácia má preto Turecku v tomto smere len málo čo ponúknuť, keďže Ankara ašpiruje na vyššie demokratické princípy. Predseda najväčšej opozičnej strany Turecka pripomenul, že národ sa už od roku 1071 orientuje na západ, a preto by takáto náhla zmena nepriniesla Turecku nič pozitívne. Podľa neho chce súčasný premiér zmeniť krajinu na takú, ktorá bude podobná diktatúram členských krajín SCO.
Je faktom, že Turkom dochádza trpezlivosť. 50 rokov rozhovorov ich nedostalo do "klubu vyvolených" a Erdogan si už stanovil aj deadline. V prípade neúspechu rokovaní v roku 2023, kedy Turecká republika oslávi sté výročie svojho vzniku, podľa neho stratí EÚ možnosť získať prosperujúceho člena. Častým pripomínaním možnosti východnej spolupráce posiela podobné varovné signály najmä do Nemecka a Francúzska, ktoré stále vyjadrujú nespokojnosť s tureckým progresom v negociáciách, prípadne hrajú pri jeho úspechu mŕtveho chrobáka.
Či sa turecký premiér snaží diplomaticky západné spoločenstvo vydierať je ešte ťažké teraz rozpoznať. A hoci Erdogan už možno odštartoval svoju predvolebnú kampaň a zblízka sleduje turecké štatistiky (podľa ktorých poklesla podpora vstupu Turecka do EÚ medzi jeho obyvateľmi na tretinu v porovnaní s rokom 2004, kedy bola takmer 70-percentná), Európska únia má posledných desať rokov na to, aby si uvedomila, že Turkov v nej žije už aj tak oveľa viac, ako si pripúšťa - v členských krajinách EÚ je to dnes asi 8 miliónov. Rozšírenie tak bude jednoznačne ekonomickým prínosom, a ideológiou a kultúrou Európanov už aj tak nezatrasie.
