Exhumovali prezidenta

Autor: Lucia Mrázová | 21.12.2012 o 8:30 | (upravené 21.12.2012 o 8:58) Karma článku: 5,88 | Prečítané:  983x

Keď sa hovorí, že Mustafa Kemal Atatürk otvoril Turecku cestu do vyspelej Európy, potom Halil Turgut Özal na nej zalial poriadnu asfaltku. Telo bývalého dvojnásobného premiéra a ôsmeho prezidenta Tureckej republiky bolo pred vyše dvomi mesiacmi exhumované s podozrením, že jeho smrť nebola náhodná. V týchto dňoch boli zverejnené výsledky exhumácie.

 

Akademici sa zhodujú na tom, že Özal bol po Atatürkovi najvýznamnejšou postavou moderných tureckých dejín. Za jeho dvojnásebného premiérovania a vyše trojročného prezidentovania až do smrti v roku 1993 bola jeho politika voľného obchodu označovaná za vizionársku. Práve Özal bol tým lídrom, ktorý v roku 1987 oficiálne požiadal o členstvo Turecka v Európskom spoločenstve. A práve počas jeho vlády, najmä k jej koncu, dosahovali dobré vzťahy s kurdskou menšinou historicky pozitívne maximá. Je možné, že práve tento druh politiky sa mu stal osudným? Po podozreniach najbližej rodiny vydal v lete súčasný prezident Abdullah Gül príkaz na exhumáciu Özalových pozostatkov.

Turgut Özal bol tureckým premiérom v rokoch 1983 – 1989, a hneď po tom bol parlamentom zvolený za prezidenta, ktorým bol až do svojej smrti. Vyštudovaný inžinier sa v politike ocitol vďaka svojmu bratovi, lídrovi Národnej osloboditeľskej strany, a to v časoch pred tretím tureckým vojenským prevratom v roku 1980. Keď sa situácia upokojila, založil v roku 1983 vlastnú Stranu vlasti (AP), stal sa jej predsedom a v decembri toho istého roku aj premiérom novej vlády.

Podarilo sa mu zliberalizovať turecké hospodárstvo, čo vtedy znamenalo nárast tureckého kapitálu, vznik nových podnikov a strojnásobenie exportu. Prekvapivo sa však tento neoliberál silne opieral o náboženstvo - hoci dnes si ho tak mladí Turci nepamätajú. Práve meno Özal sa spája s moderným prepojením Turecka a islámu. Majetok Riaditeľstva pre náboženské záležitosti sa vtedy znásobil 16-krát.

Jeho zahraničnú politiku charakterizovala spolupráca s krajinami strednej Ázie a zakaukazskými krajinami. Mnohí boli „očarení“ jeho výrokom: „Arménska genocída? A čo keby sme ju uznali?“ (Za Arménsku genocídu, alebo Arménsky masaker sa označuje systematické vyvražďovanie arménskej menšiny v Osmanskej ríši po I. svetovej vojne. Hovorí sa o jednom až jeden a pol milióne zavraždených Arménoch. Od svojho vzniku v roku 1923 Turecko odmieta tento popis udalostí a označenie „genocída“. 21 krajín sveta, medzi nimi aj Slovensko (od roku 2004), Arménsku genocídu uznávajú.)

Najmä v posledných rokoch života sa Halil Turgut Özal zaslúžil o veľké utuženie vzťahov s Kurdami. Počas svojho pôsobenia v úrade dokonca ukončil konflikt s kurdskými povstalcami, čo zaručilo mier s Kurdskou robotníckou stranou (PKK) až do časov krátko po jeho smrti.

Rozvoj hospodárstva sa po jeho zvolení za prezidenta výrazne spomalil. Inflácia sa podobala na tú z obdobia pred prevratom. No a ako sa to asi v týchto končinách väčšinou otočí, moc sa zmenila na autokratickú. Özal dokonca svoje uprednostňovanie Spojených štátov dotiahol do takej miery, že dovolil americkým jednotkám v Golfskej vojne útočiť na Irak z územia Turecka, a to aj napriek nevôli obyvateľstva. Američania mu na oplátku nedali nič.

V roku 1993 náhle zomrel na zlyhanie srdca. Mnohí na čele s jeho manželkou však začali veriť, že bol otrávený (jed mal byť v limonáde). Özal mal pri tom od roku 1987 voperovaný trojitý bypass. Nebolo by to ale po prvý raz, čo sa ho snažili umlčať – v roku 1988 sa ho dvoma výstrelmi neúspešne pokúsil zavraždiť pravicový extrémista. A hoci bol zločinec odsúdený na doživotie, v roku 1992 mu Özal udelil milosť.

Özalovo telo exhumovali začiatkom októbra tohto roku. V polovici decembra boli zverejnené výsledky. Pozostatky bývalého prezidenta podľa nich obsahovali jed. Správa však rovnako konštatovala, že takéto množstvo jedov by mohlo obsahovať každé ľudské telo (?). Dôvod smrti bol tak neistý a čaká sa na ďalšie vyšetrovanie.

Turci si Özala ctia, hoci spôsoboval zmiešané pocity: liberálom náboženstvom, konzervatívcom prílišnou otvorenosťou menšinám. Jeho silná ruka, ktorú si však v každej veľkej osobnosti dejín cenia Turci asi najviac, je pre nich nezabudnuteľná. Po Kemalovi Atatürkovi Turci po silných charakteroch priam bažia a stále hľadajú. O tom, či je takým súčaný nenávidený i milovaný premiér Erdoğan budem vo svojich blogoch ešte určite písať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?